Ako sa zo slovenských emigrantov stali jedni z najznámejších filantropov na svete

Ako sa zo slovenských emigrantov stali jedni z najznámejších filantropov na svete

Myšlienka utiecť z neslobodného Československa počas socializmu skrsla v hlave Marici. Netrvalo dlho, kým sa naskytla príležitosť. V tomto bode sa začína písať príbeh jedných z najznámejších filantropov na svete pôvodom zo Slovenska. Manželia Ján a Marica Vilčekovci žijú v USA už viac ako 50 rokov. Newyorskej univerzite darovali vyše 105 miliónov dolárov a založili nadáciu na pomoc emigrantom, ktorými sami na začiatku boli.

Ján Vilček pochádza zo židovskej rodiny a vyrastal v Bratislave. Aj vďaku zázraku sa jemu a jeho rodičom podarilo vyhnúť koncentračnému táboru. Počas vojny však prežívali ťažké obdobia a neraz sa museli aj skrývať. Po skončení vojny Ján Vilček vyštudoval medicínu na Univerzite Komenského v Bratislave a zamestnal sa na Ústave mikrobiológie Slovenskej akadémie vied. Marica Vilčeková vyštudovala Dejiny umenia na Univerzite Komenského v Bratislave a pracovala v Slovenskej národnej galérii. Manželmi sa stali v roku 1962. Ujsť sa im podarilo, keď dostali od úradov povolenie na víkendovú návštevu…

Zobraziť celý článok

Ján Vilček pochádza zo židovskej rodiny a vyrastal v Bratislave. Aj vďaku zázraku sa jemu a jeho rodičom podarilo vyhnúť koncentračnému táboru. Počas vojny však prežívali ťažké obdobia a neraz sa museli aj skrývať. Po skončení vojny Ján Vilček vyštudoval medicínu na Univerzite Komenského v Bratislave a zamestnal sa na Ústave mikrobiológie Slovenskej akadémie vied. Marica Vilčeková vyštudovala Dejiny umenia na Univerzite Komenského v Bratislave a pracovala v Slovenskej národnej galérii. Manželmi sa stali v roku 1962.

Ujsť sa im podarilo, keď dostali od úradov povolenie na víkendovú návštevu ich kamarátov Moritschovcov vo Viedni v októbri 1964. Po pár týždňoch vo Viedni sa presunuli do Frankfurtu, kde sa im podarilo vybaviť si nemecké utečenecké pasy a požiadali o americké víza. Vo februári 1965 dostali imigračné víza a vďaka pôžičke od kamarátov a rodiny si zarezervovali najskorší let z Frankfurtu do New Yorku.

Deň ich príchodu do New Yorku, 4. február (1965), oslavujú odvtedy každý rok. Niet sa čo čudovať. Do krajiny prišli z prázdnymi rukami, s dlhmi, ktoré nadobudli počas úteku, ale so vzdelaním. Postupne sa im podarilo uchytiť sa a vybudovať úspešné kariéry.

Popredný vedec a uznávaná kunsthistorička

Ján Vilček dostal pracovnú ponuku na post asistenta profesora mikrobiológie od New York University Scool of Medicine. Šancu, ktorú dostal od NYU, využil naplno. Stal sa svetoznámym mikrobiológom na New York University (NYU).V roku 1998 získal profesor Vilček patent na liek prevratného významu Remicade, ktorý slúži na liečbu Crownovej choroby.

Marica a Jan Vilčekovci. Foto: Flickr.com

Jeho manželka začala najprv ako dobrovoľníčka v Brooklyn Museum, krátko na to ju prijali na pozíciu pisárky v knižnici Metropolitného Múzea Umenia. „Rada, ktorú Marica dodnes často dáva ľuďom hľadajúcim si prvé zamestnanie, je, že na pohyblivom americkom pracovnom trhu je dôležité začať na akejkoľvek pozícii, aj keby spočiatku nevyzerala atraktívne,“ píše Jan Vilček vo svojich memoároch Láska a veda. Už po pár mesiacoch Maricu povýšili na oddelenie katalogizácie a rokmi sa vypracovala až na kurátorku Metropolitného múzea umenia.

„Zvyšné“ peniaze na pomoc spoločnosti

Patent na Remicade otvoril Vlčekom nevídané obzory. „Prvý štvrťročný podiel z predaja Remicade, ktorý som dostal na jar 1999 od NYU, bol len o niečo nižší, ako môj ročný profesorský plat. Prvýkrát v živote som tak zarobil peniaze, ktoré sme nepotrebovali na život. Bola to suma výrazne prevyšujúca naše drobné každodenné túžby – napríklad dopriať si taxík, chodiť častejšie do reštaurácií, či kupovať o niečo viac oblečenia,“ spomína Vilček.

Ako spomína Ján, malú časť zárobku používali na spríjemnenie života a na pomoc priateľom a rodine. No keď financie pritekali a suma stále narastala, uvedomili si, že sa musia zamyslieť nad serióznym finančným plánovaním. Nechceli radikálne meniť životný štýl a postupne dospeli k záveru, že  by nečakané zvyšné financie mohli využiť na niečo, čo by pomohlo spoločnosti.

Napokon sa v roku 2000 rozhodli pre založenie nadácie. Spočiatku niesla meno mamy Jána Vilčeka, Frederika Fischer Foundation, no čoskoro ju premenovali na dnes už dobre známu – Vilcek Foundation. Nadáciu financovali fixným percentom z budúcich príjmov z predaja Remicade. Nebolo žiadnym prekvapením, že oblasťami podpory sa stali veda a umenie. Vilcek Foundation na začiatku podporila dva vedecké projekty na NYU School of Medicine. Poskytovali tiež menšie granty na programy spojené s vedou či štipendiá pre mladých ľudí. Postupne nadácia začala podporovať aj umenie.

Mali odvahu ponúknuť mi pracovnú pozíciu, keď som prišiel ako emigrant bez peňazí.

Nadácia však nebola ani zďaleka jediným filantropickým projektom manželov. „Došiel som k záveru, že NYU si zaslúži byť najväčším príjemcom mojich finančných darov, pretože mali odvahu ponúknuť mi pracovnú pozíciu, keď som tam prišiel ako emigrant bez peňazí. A za mnohé roky mi NYU poskytla slobodu na rozvoj výskumného programu a vytvorila mi vhodné prostredie na prácu, pričom nikdy nezasahovalo do môjho výberu výskumných tém alebo spolupracovníkov,“ vysvetľuje svoje rozhodnutie Vilček v autobiografii Láska a Veda.

Univerzite sa opäť zaviazal odvádzať percento z budúcich príjmov z predaja z Remicade, vtedy ešte nikto netušil, o aký veľký dar išlo. Nakoniec sa ukázalo, že to bol najväčší dar v dejinách lekárskej fakulty. V tom istom čase poskytovali finančnú podporu aj Metropolitnému múzeu umenia, kde Marica pracovala vyše 32 rokov. A tak sa v roku 2005 manželia Vilčekovci ocitli na zozname medzi 15 najštedrejšími americkými filantropmi, ktorý pripravuje časopis The Chronicle of Philantropy.

Chceli čeliť negatívnym náladám voči imigrantom

So zvyšujúcimi zdrojmi na filantropiu sa Vilčekovci postupne začali zamýšľať nad významnejšou zmenou v poslaní nadácie. S Maricou sme chceli, aby nadácia mala v náplni niečo, čo je dôležité a originálne. Naše úvahy sme zúžili takto: obaja sme emigranti. Ja som výskumník v oblasti biomedicíny a Marica je historička umenia. Dokážeme vybudovať program nadácie okolo kombinácie týchto našich spoločných skúseností?“ spomína Ján Vilček.

Boli si vedomí, že emigranti v USA výraznou mierou prispievajú k rozvoju vedy a umenia. Uvedomovala si však tento prínos aj verejnosť? Ako Jan Vilček opisuje v memoároch, v dôsledku udalostí z 11. septembra sa začal všeobecne priateľský postoj k imigrantom, ktorý s Maricou zažili po príchode do USA, meniť. „Emigranti predstavujú nesmierny prínos na najrôznejších úrovniach spoločnosti, počnúc nekvalifikovanými robotníkmi ochotnými robiť práce, o ktoré doma narodení občania nemajú záujem, končiac vedcami, ktorí sú nenahraditeľní pre americkú vedu a inovácie. Vilcek Foundation sa usiluje šíriť tieto údaje a informovať verejnosť o dôležitom prínose emigrantov,“ ozrejmuje Jan Vilček rozhodnutie, že budú oceňovať a zviditeľňovať vedcov a umelcov narodených v zahraničí.

Prvé ocenenia Vilcek Prize udelili na jar 2006 za biomedicínu a druhé za umenie. Ocenení dostali  v prvých rokoch finančnú prémiu 50-tisíc a neskôr 100-tisíc dolárov. Po čase manželia v snahe mať väčší dosah, začali uvažovať, či by nebolo vhodné zamerať sa na mladšiu generáciu vedcov a umelcov, pre ktorých by toto ocenenie bolo vzácnejšie. V roku 2009 započali udeľovanie Vilcek Prize for Creative Promise. Ocenenie udeľovali umelcom a výskumníkom v oblasti biomedicíny, narodeným v zahraničí, no pôsobiacim v Spojených štátoch. Podmienkou bol vek nižší ako 38 rokov a výnimočný prínos už v začiatkoch kariéry.

Pomohli dnes už jednému z top slovenských umelcov

Robert Hromec. Foto: Archív RH

Vilčekovci však podporovali mladé talenty aj priamo, mimo svojej nadácie. Jedným z umelcov, ktorým pomohli v začiatkoch kariéry bol aj Robert Hromec, jeden z najuznávanejších osobností súčasnej umeleckej scény na Slovensku i v zahraničí. V začiatkoch jeho kariéry mu ponúkli prácu, vďaka ktorej dokázal financovať svoj pobyt a štúdium v USA. Pre Roberta, ktorý dovtedy žil spôsobom „z ruky do úst“, bola takáto pomoc kľúčová. Neskôr mu Vilčekovci ponúkli pomocné práce u nich v domácnosti a ostali milo prekvapení, keď Robert ani nad touto prácou neohrnul nos. „Pre mňa to bola obrovská škola života. Stretával som sa s nimi denne, viedli sme spolu dlhé rozhovory. Za domáce práce mi dávali peniaze, týmto spôsobom ma podporovali. Ján odo mňa dokonca kúpil aj nejaké obrazy, aby ma ,nakopol´,“ spomína na vtedajší život. „Mohol mi dať nejaké peniaze aj priamo, mohol mi požičať. Ale pomohli mi viac tým, že mi dali prácu a peniaze som si zarobil,“ vysvetľuje.

Podpora ako životný štýl

Podporu mu vyjadrovali aj neskôr, keď už sa stával známejší. Navštevovali jeho vernisáže, prípadne si zakúpili ďalšie diela z jeho tvorby. „Brali to ako investíciu do mojej budúcnosti a snažili sa, aby padla na úrodnú pôdu. Zakorenil sa vo mne pocit vďačnosti, ale na druhej strane, že si aj ja musím vytvoriť projekt svojho života. Tá ich nesmierna dôvera a veľkorysosť bola pre mňa veľmi zaväzujúca. Posunula ma dopredu aj v najťažších situáciách.“

Vzťah medzi Robertom a Vilčekovcami trvá dodnes. Komunikujú najmä elektronicky. Robert im posiela podrobnosti o každej svojej výstave a Ján mu zakaždým odpíše s poznámkou, že je naňho veľmi hrdý. Pri návšteve Slovenska bol jednou zo zastávok aj Robertov ateliér, kde si kúpil 2 obrazy.

 

Článok bol spracovaný na motív autobiografickej knihy Láska a veda od Jána Vilčeka.

Nenechajte si ujsť aj