Mirka so zrakovým znevýhodnením: Stáva sa, že ľudia sa nás snažia oklamať

Vychádzam z vlakovej stanice a vyzerám Mirku. Čakám osobu s tmavými okuliarmi a paličkou. Nikoho takého však nevidím. Hľadám teda kvetovanú sukňu, ktorú mi opisovala do telefónu. Vidím ju na sympatickej slečne s topánkami na opätku, ktorá ani náhodou nevyzerá, že má problémy so zrakom. Neskôr sa dozvedám, že slabozrakí majú problém práve s tým, že na nich nie je vidieť hendikep. Netrvá dlho a zisťujem, že Mirka je veselá, životaschopná žena, so zmyslom pre humor, ktorá svojou povahou pozitívne ovplyvňuje aj mnoho ľudí okolo seba.

Vidí na 20 %

Mirka sa narodila ako zdravé dieťa a až do svojich 6-tich rokov bolo so zrakom všetko v poriadku. Zrazu si však rodičia všimli, že pri televízore sedáva neprirodzene blízko. Obava, že má rovnakú, dedičnú, diagnózu ako jej staršia sestra, sa potvrdila. Mirke postupne odumiera sietnica, kvôli čomu zároveň prichádza o zrak. Momentálne vidí asi na 20 %. Sama to pripodobňuje zdravému človeku, ktorý pozerá do diaľky, vidí osobu, ale nevie ju identifikovať. Ona má tento pocit, keď niekto stojí zhruba meter od nej. „Vidím predmety okolo seba, ale nevidím ich zreteľne. Keď je vonku jasné svetlo a niekto ide oproti mne, nevidím ho vôbec alebo ho zaregistrujem až keď je v mojej tesnej blízkosti. Často potom narážam do ľudí. Nechtiac, no stáva sa to. Ale narazila som už aj do stromu a minule dokonca do lešenia, to sa  ľudia aj otáčali, lebo to bola strašná rana,“ hovorí so smiechom.

Kľúčové bolo, že vyrastala medzi zdravými

Jej diagnóza nepozná lieky. So sestrou absolvovali jedine infúznu vazodilatačnú liečbu na spomalenie priebehu ochorenia. Stále však čakajú, či sa podarí vyvinúť nejaký nový spôsob liečby, vďaka ktorému by sa ich zrak dal zachrániť.

„Hádam nebudem sedieť v kúte a dumať nad tým, prečo nevidím,“ odpovedá na otázku, ako sa s ochorením vyrovnávala. Podľa jej slov, to, že stráca zrak spočiatku ani nevnímala. Brala to tak, že rovnako ako sestra, bude nosiť okuliare. Ochorenie ju začalo skutočne obmedzovať až neskôr, a to z veľmi prozaického dôvodu: „Začalo ma to hnevať, keď som prišla do puberty a nevidela som pekných chalanov. Keď sme chodili na diskotéky, povedala som kamarátke – vyhliadneš mi taký a taký typ a ja za ním potom pôjdem.“ So smiechom spomína na príhodu, ako sa okolo nej na parkete krútil chlapec, ktorého v tme vôbec nevidela. Až jej kamarátky prišli povedať, že o ňu prejavuje záujem.

Vo voľnom čase som si nacvičovala trasy autobusov. Behala som po Bystrici a snažia som sa všetko zapamätať čo najrýchlejšie.

Za veľmi dôležité vo svojom vývoji považuje to, že vyrastala medzi zdravými ľuďmi, s ktorými musela vo všetkom držať tempo. Na základnej škole bola jediná slabozraká. Mala síce individuálny študijný plán a učitelia jej nosili zadania na papieri so zväčšeným písmom, iná špeciálna starostlivosť tam však nebola. „Dosť mi pomohlo aj to, že som bola od malička medzi zdravými ľuďmi. Aj na strednej škole si ma na začiatku zavolala riaditeľka a povedala mi, že ma chce dať do špeciálnej triedy, kde budeme štyria zrakovo hendikepovaní. A ja jej vravím – tak to teda nie, ich pokojne dajte spolu, ale ja tam nechcem byť. A nakoniec aj bolo po mojom,“ hovorí.

Keď sa stretla s nevidiacimi, bol to pre ňu šok

Mirka nastúpila na Strednú zdravotnícku školu v Levoči, kde študovala odbor Masér pre zrakovo postihnutých. Vďaka skvelému prospechu nemusela ako jediná skladať písomnú skúšku. „Čuduj sa svete, tam som sa prvýkrát v živote stretla  s nevidiacimi a bol to pre mňa trochu šok,“ opisuje nečakane. Na izbu sa dostala s úplne nevidomou spolužiačkou. „Nevedela som, ako sa mám ku nej správať, nevedela som, čo mám robiť a pritom sama mám zrakový problém. Bola som z tej situácie trochu vedľa a trvalo mi asi mesiac, kým som si na to privykla.“

Stredná škola udala smer jej ďalšej ceste. Spoznala sa tam so staršou nevidiacou kamarátkou, ktorá na internáte hrávala na gitare, po čom zatúžila aj Mirka. Zapísala sa teda do ZUŠ v Levoči. Vďaka jej šikovnosti školu absolvovala za 3 roky namiesto bežných 7 a rozhodla sa v hudbe pokračovať na vysokej škole. Odišla študovať do Banskej Bystrice na Univerzitu Mateja Bela odbor Učiteľstvo hudobného umenia a školské hudobné súbory.

Takmer skončila pod autom

Prechod na vysokú školu sa nezaobišiel bez ťažkých situácií. Pohybovať sa v novom meste je pre väčšinou slabozrakých a nevidiacich obzvlášť stresujúce. Nájsť v škole učebne bolo veľmi náročné, na dverách boli len malé čísla. Tiež sa nevedela zorientovať v systéme MHD, pretože hlasové oznamovanie zastávok síce fungovalo, no nie v každom autobuse. Problémom boli aj zle čitateľné čísla autobusov, takže na zastávke musela prebiehať od stanoviska k stanovisku a pýtať sa okolostojacich na čísla autobusov. „Vo voľnom čase som si nacvičovala trasy autobusov. Behala som po Bystrici a snažia som sa všetko zapamätať čo najrýchlejšie,“ opisuje prvé mesiace.

Práve v Banskej Bystrici Mirku jedného dňa takmer zrazilo auto. Pre slabozrakých je totiž problém rozlišovať farby na semafore, navyše, pri jasnom svetle je to takmer nemožné. Videla prichádzajúce auto, no zle vyhodnotila, že zastavuje a vydala sa na cestu. Auto pribrzdilo tak, že sa jej dotklo nohy.

„Problémom je, že vyzerám ako vidiaca. Možno mi aj vodič niečo ukazoval, ale ja som to nevidela. Ľudia si všimnú, že mám problém so zrakom napríklad vtedy, keď si chcem prečítať sms-ku a dávam telefón príliš blízko k očiam, prípadne, keď si na ulici ohmatávam prvý a posledný schod. Alebo keď prechádzam zvonku dovnútra, kedy zvyčajne nič nevidím, pretože sa zmení svetlo z jasného na tmavé. Vtedy zvyčajne musím zostať chvíľu stáť a počkať, kým sa mi trocha rozjasní okolie. Často potom ľudia ostávajú zaskočení či prekvapení, keď do nich narážam, alebo v poslednej chvíli pred nimi ostanem nehybne stáť,“ opisuje bežné situácie, s ktorými sa denne stretáva.

Fungujú v elektronickom svete

Vysvetľuje, že nevidiaci fungujú v elektronickom svete. Najlepšia pomôcka je pre nich počítač. Či už preto, že si na ňom vedia zväčšiť obrazovku alebo preto, že vďaka špeciálnym softvérom majú hlasovú nápovedu, ktorá dokáže v počítači takmer všetko prečítať. Mirka si nevie predstaviť život bez elektronickej čítacej lupy. Vďaka nej si dokáže prečítať knihu či sms-ku. Lupa dokáže písmo nielen priblížiť, ale aj nastaviť správny farebný kontrast, podľa zrakových preferencií daného človeka.

Ak uvedú hendikep, na pohovor sa pravdepodobne nedostanú

Čo je podľa nej hlavná bariéra vo vzťahu vidiacich k nevidiacim či slabozrakým? „Na Slovensku je o nás dosť veľká nevedomosť. Ľudia si často myslia, že keď sme nevidiaci alebo slabozrakí, že sme aj mentálne retardovaní. Jednajú s nami, akoby sme boli mimo, snažia sa klamať. Napríklad sa mi stáva, že keď poukážem na svoj problém so zrakom, vydajú mi v obchode menej. Ale my nie sme hlúpi, vieme si skontrolovať veľkosť bankovky, vieme počítať,“ opisuje situácie, s ktorými sa občas stretáva.

Ďalšou vecou je, že ľudia často nevidiacim či slabozrakým chcú pomôcť, no nevedia ako. Tak sa stáva, že ich napríklad na prechode tlačia pred sebou. „Akoby sme boli štít proti vetru,“ smeje sa Mirka. Vtedy radí, aby sa nevidiaci či slabozraký chytil za lakeť zdravého človeka, ktorý ho následne prevedie cez prechod pre chodcov vedľa seba. Dobré je vždy upozorniť na prvý a posledný schod, prípadne na obrubník či rozbitú cestu.

Každý z nás sa ocitne v ťažkej neraz bezradnej situácii, no treba sa cez to všetko povzniesť, oprášiť rukávy a vykročiť s úsmevom do nového dňa.

Problémom je tiež hľadanie práce. „Prax ukázala, že ak uvedieme do životopisu handikep, neozvú sa nám. Pritom niekedy vieme prácu urobiť  lepšie, ako ktorýkoľvek zdravý človek,“ hovorí Mirka. Zamestnávatelia si možno neuvedomujú, že nevidiaci a slabozrakí sú vo väčšine prípadov poberateľmi invalidného dôchodku, čím vzniká pre zamestnávateľa príležitosť k úľave na odvodoch.

Chce vidieť čo najviac

Mirka si myslí, že jej zrakové postihnutie nemusí automaticky znamenať vyradenie zo života či spoločnosti. Pozná ľudí, ktorí sa kvôli nemu uzatvorili vo svojom svete a nemajú záujem z neho vychádzať. Ona sama je však mimoriadne životaschopná a všestranná. V čase nášho rozhovoru mala tesne pred nástupom do novej práce – keďže ovláda hru na 4 hudobných nástrojoch, zamestnala sa ako učiteľka na základnej umeleckej škole. Popritom je už 9 rokov členkou folklórnej skupiny Podžiaran z Papradna, ktorú môžete poznať aj ako finalistu šou Zem spieva z roku 2018. Každoročne organizuje stretávku svojich nevidiacich a slabozrakých kamarátov z rôznych kútov Slovenska. Momentálne s priateľom rekonštruujú menší domček neďaleko jej rodnej obce. Rada spoznáva nových ľudí, cestuje, miluje vodu, more, plávanie a chodí na turistiku. Tvrdí, že kým ešte „ako-tak“ vidí, chce toho vidieť čo najviac.

„Život si treba vychutnávať plnými dúškami. Každý z nás sa ocitne v ťažkej neraz bezradnej situácii, no treba sa cez to všetko povzniesť, oprášiť rukávy a vykročiť s úsmevom do nového dňa. Pretože každý deň máme možnosť začať odznova. Každým novým ránom dostávame príležitosť splniť si svoje sny,“ uzatvára Mirka.