Najvyššie položená chata v Tatrách: Turisti pomáhajú, aby sa z nej nestal biznis

Najvyššie položená chata v Tatrách: Turisti pomáhajú, aby sa z nej nestal biznis

Bez vody, elektriny, kanalizácie či mobilného signálu. Aby človek na Chate pod Rysmi vôbec prežil, všetko treba nejako doriešiť. Na najvyššiu položenú chatu v Tatrách vrtuľník so zásobami nelieta, všetko potrebné pomáhajú vynosiť aj turisti. Na krosnách či vo svojich ruksakoch. Pomôžu veľa, odmenou im je čaj. Aké je to podnikať vo výške viac ako 2 000 metrov nad morom a každú zimu počítať s tým, že chatu môže stiahnuť lavína?

„Vždy, keď prídem na zmenu, musím niečo vyniesť. Priorita je 50-litrový sud piva alebo koly, ktorý sa počas letnej sezóny rýchlo minie a ak treba, ešte nejaké potraviny,“ hovorí Ján Muránsky, jeden z tímu mladých ľudí, ktorí sa pod vedením chatára a horského nosiča Viktora Beránka každý deň starajú o to, aby pod Rysmi našli turisti všetky základné potreby. „Ale dievčatá toľko samozrejme nevynášajú, no zrovna tieto priniesli 30-litrové sudy. To sú také mocné baby,“ smeje sa, keď ukazuje na svoje kolegyne. Nosiči vynesú…

Zobraziť celý článok

„Vždy, keď prídem na zmenu, musím niečo vyniesť. Priorita je 50-litrový sud piva alebo koly, ktorý sa počas letnej sezóny rýchlo minie a ak treba, ešte nejaké potraviny,“ hovorí Ján Muránsky, jeden z tímu mladých ľudí, ktorí sa pod vedením chatára a horského nosiča Viktora Beránka každý deň starajú o to, aby pod Rysmi našli turisti všetky základné potreby.

„Ale dievčatá toľko samozrejme nevynášajú, no zrovna tieto priniesli 30-litrové sudy. To sú také mocné baby,“ smeje sa, keď ukazuje na svoje kolegyne.

Nosiči vynesú 250 až 300 kíl denne a turisti ďalších 300. Z Popradského plesa vedie na Rysy iba jedna trasa. Plechovú búdu, kde chatári nechávajú nabalené potraviny, tak nemožno minúť. Na výber je všeličo – cukor, zelenina, minerálna voda, plynové bomby.

Foto: Jana Fedáková

Ani my sme sa nedali zahanbiť, vzali sme si prichystanú 30-kilovú krošňu so zemiakmi. Hneď, ako ju skladáme hore na chate, dostávame odmenu – čestné uznanie a poriadny pohár horského čaju, ktorého receptúru nám nik nechce prezradiť. Takto pomôcť môže každý.

Z chaty nechcú biznis

„Ak je daždivý deň, žiadna turistická krošňa nevyjde. Ale inokedy nám dokážu ľudia veľmi pomôcť, vynesú toho veľmi veľa. A zároveň sa sami takto snažia prekonávať vlastné hranice a sú hrdí, keď sa im podarí doniesť nám nejaké to kilo,“ hovorí Ján, keď spolu sedíme v malej chatárskej kuchynke pod Rysmi.

Jeho pozornosť však v okamihu upúta dianie pri okienku. Jeden z turistov vyberá z ruksaku 15-kilové vrece peletiek na kúrenie a s hrdosťou ho podáva chatárom. Čaj na jeho počesť sa už čapuje.

„Aj my si musíme dávať veľký pozor, keď vynášame na chatu zásoby. Aby sme to prežili.“

Ak by chate turisti dobrovoľne nepomáhali, na výnos zásob by bolo treba ďalších piatich až siedmich horských nosičov. Ani Jano s kolegami pritom nezaháľajú, občas robia vynášky i cez voľné dni.

Vďaka tomu na Chatu pod Rysmi kvôli zásobám nemusí lietať vrtuľník. Podľa Viktora Beránka by sa takto stal z chaty biznis, stratili by kontakt s prírodou a razom by zmizli i silní chlapci a dámy by nemal kto ohurovať. Veď dnes je už takmer každý manažér, smeje sa.

Kolektív Chaty pod Rysmi. Foto: Jana Fedáková

Kde je sprcha a splachovací záchod?

Sú dve hodiny poobede, keď v kuchyni pod Rysmi pracuje tím ešte stále šiestich ľudí. Na službe sa práve striedajú dve trojčlenné zmeny. „Keď je cez víkend pekné počasie, je nás tu aj sedem či osem, aby sme všetko stíhali,“ vraví Ján.

Spolu s ďalšími dvoma kolegami dnes vstával o piatej ráno, aby so sudmi a potravinami stihli prísť na chatu do pol jedenástej a zapojili sa do práce v kuchyni. Každý v nej má svoje miesto. Pozícia na okienku, umývanie riadov, čapovanie či pekelný kútik, ako Ján vtipne nazýva priestor, kde sa varí. Keď neskoro popoludní začnú do doliny schádzať poslední turisti, pod Rysmi už ostávajú len dvaja horolezci. Chata poskytuje turistom ubytovanie v strešnej nadstavbe. Keď je však treba, ľudia spia aj v jedálni na podlahe.

„Niekedy nás návštevníci vnímajú ako hotel. Pýtajú sa na sprchu a splachovací záchod a neuvedomujú si pritom, že sú vo výške 2 250 metrov nad morom. Všetko, čo je dole samozrejmé, my musíme na chate nejako doriešiť. Lebo tu fungujú iné zákony. Nevieme však vždy vyhovieť nároku turistov a oni to niekedy nevedia pochopiť,“ hovorí Ján.

Musia si vystačiť s dažďovou vodou či snehom

Najpodstatnejšia je voda. Na Rysoch neexistuje žiadny podzemný prameň a tak musia chatári zachytávať sneh či dážď alebo vodu čerpať spod chaty. Slúžia im na to dve nádrže, vnútorná a vonkajšia, ktoré dokážu naplniť asi 12 kubíkmi vody.

„Je to ale energeticky náročné. Ak sa nám podarí naplniť obidve nádrže, dokážeme s vodou vydržať týždeň až dva. Využívame ju pritom na všetko, na umývanie riadu, na varenie. Nie je pitná, ale prevára sa,“ vysvetľuje Ján.

Na získanie elektriny do kuchyne zase majú na chate nainštalované solárne panely. No ak je zlé počasie a slnko svieti málo, zapínajú benzínový agregát.

Na Chatu pod Rysmi denne zavítajú stovky návštevníkov. Foto: Jana Fedáková

Mobilný signál sa takmer vôbec nedá chytiť a pod Rysmi neexistuje ani žiadna kanalizácia. Krajší výhľad zo suchej toalety, ako ponúka Chata pod Rysmi, však v Tatrách určite nenájdete.

Odpadky. Jeden vyhodí, druhý zdvihne

Dnes je sychravo. Z hustých mrakov občas krátko spŕchne a zo skál, po ktorých sme poslednú viac než hodinu kráčali, by nám pri neopatrnosti noha ľahko skĺzla dole. K Chate pod Rysmi vedie štyri a pol kilometrový úsek, ktorý je považovaný za najťažší turistický chodník v Tatrách. Na najnáročnejšie miesta preto ešte v roku 1886 umiestnili reťaze.

Na chate napríklad nemáme smetný kôš. Aj na to sa nás turisti často pýtajú. Všetky odpadky, ktoré si človek hore donesie, musí zniesť aj naspäť.

„Aj my si musíme dávať veľký pozor, keď vynášame na chatu zásoby. Aby sme to prežili,“ smeje sa Ján. Dodáva však, že niekedy turisti podcenia svoju výstroj alebo nie sú dostatočne opatrní, čo vedie až k smrteľným úrazom. „Pred dvoma rokmi spadol z blízkeho Ťažkého štítu turista z Poľska, našťastie asi 300-metrový pád prežil. To bol taký veľký zázrak,“ spomína si.

Ani náročná trasa s reťazami však turistov neodrádza. Rysy patria k najviac navštevovaným štítom Vysokých Tatier a zároveň najvyšším tatranským vrcholom, na ktorý sa môže turista dostať bez horského vodcu či lanovky. Polovicu zákazníkov chaty pritom tvoria Poliaci, jeho severozápadný vrchol je totiž najvyšším bodom Poľska.

Ján hovorí, že na Rysy chodia rôzni ľudia, no vždy ide o dva typy – výletníci a turisti. Výletníci sa vyberú na túru počas júla a augusta, na chate si dajú kávu, najedia sa a poberú sa späť do doliny. Turisti často do hôr zavítajú mimo hlavnej sezóny, chcú objavovať prírodu či liezť a na turistiku sú dostatočne vybavení. Chata je pre nich útočisko, sú radi, že majú strechu nad hlavou.

Chata pod Rysmi
Suchá toaleta s najkrajším výhľadom na Slovensku
Na chatu prichádzajú turisti v každom počasí
Turisti pomáhajú s vynáškou zásob
Cesta obsahuje neľahké stúpania
Jednou z najväčších odmien sú výhľady

Na to, ako sa turisti k prírode správajú, má podľa Jána vplyv najmä výchova, no svoje zohráva aj národnosť.

„Na chate napríklad nemáme smetný kôš. Aj na to sa nás turisti často pýtajú. Všetky odpadky, ktoré si človek hore donesie, musí zniesť aj naspäť. Medzi skalami však niekedy nosiči nájdu plastové fľaše alebo sú obaly od jedla vyhodené pred chatou,“ hovorí. Väčšina ľudí sa však podľa neho snaží životné prostredie chrániť.

„To, čo jeden človek vyhodí, druhý zoberie. Sú jedinci, ktorí si svoje konanie vôbec neuvedomujú, ale našťastie aj takí, ktorí sa zachovajú správne,“ podotýka Ján.

Podivíni

Prvá prišla v roku 1948, ďalšia, keď sa písal rok 1955 a sneh zaplnil chatu až po strop. Potom rok 1962 a 1983, kedy lavína stiahla so sebou aj kus strechy. A v roku 2000 nastala tá najničivejšia. Zobrala všetko, čo jej prišlo do cesty.

Aké je to podnikať (hoci slovo podnikať nie je to správne) vo vyše dvoch tisícoch metrov nad morom bez vody, signálu či elektriny, a zároveň každú zimu počítať s tým, že chatu môže stiahnuť lavína? Náročné, ale krásne a jedinečné zároveň, hovoria chatári.

O živote na chate porozprával Janko Muránsky. Foto: Jana Fedáková

„Aj tohto roku padla lavína, chatu však chytila len okrajovo, poškodila iba bojler a komíny. Dnu sa nedostala. Po prestavbe chaty po predošlej lavíne bola totiž zo strany Ťažkého štítu vybudovaná šikmá strecha, aby sneh cez dom preletel a škody boli minimálne,“ vysvetľuje Ján.

Chate pod Rysmi je verný už päť rokov. Pracuje tam vždy päť mesiacov v roku. A keď potom platí počas zimy v Tatrách uzávera turistických chodníkov, nájdete ho opäť kdesi v prírode. Nepracuje, túla sa. To je život, ktorý má rád.

„A väčšina z nás to tak má, my sme takí podivíni. Aj zvyšok roka väčšinou trávime niekde v horách. Asi to potrebujeme,“ smeje sa.

Dnes v noci Ján prespí na chate, aby zajtra už pred šiestou ráno začal chystať pre ubytovaných turistov raňajky. O pol siedmej budú pripravené čerstvé a teplé. Keď potom jeho zmenu popoludní vystrieda ďalšia, zbalí všetko potrebné, čo treba zniesť do doliny a ide si oddýchnuť. Pred ďalším výstupom pod Rysy a dvojdňovou službou má deň voľna. Deň, ktorý strávi opäť v prírode.

Nenechajte si ujsť aj