O Tatry sa stará 40 rokov. Národný park je dielom človeka, nie prírody, hovorí

Bývate na Štrbskom Plese. Niekedy k vám chodili priatelia akoby na čistinku, dnes sú už okolo samé budovy, betón a asfalt. Ako sa Tatry zmenili za čas, ktorý si pamätáte?

V Správe Tatranského národného parku (TANAP) som začal pôsobiť v roku 1977, to je 42 rokov dozadu, takže už skutočne mám právo hodnotiť. V tých časoch bola ochrana prírodného prostredia Tatier vôbec najvyššia od príchodu človeka do Tatier. V celom parku platila stavebná uzávera, bol chránený vlastným zákonom, pôsobil tam poradný zbor zložený z odborníkov a zástupcov mesta Vysoké Tatry. Stavebná uzávera zabezpečovala, aby sa v meste Vysoké Tatry ďalej nestavalo a potrebná infraštruktúra sa mala vytvárať v podhorí.

Paradoxne, podľa zákona, ktorý sme si zrušili, vznikla aj legislatíva v Česku, Poľsku či Rusku.

Táto filozofia bola neskutočne progresívna, videla desiatky rokov dopredu a jej cieľom bolo chrániť prírodu Tatier. Pred 25 rokmi sa však zmenila. Vtedajší zákon o TANAPe z roku 1948 bol (spolu s poradným zborom) zrušený a nahradený všeobecným zákonom pre celé Slovensko. Územie TANAPu tak prišlo o veľa zo svojej ochrany a my tu máme „dobudovávanie parku“, aké sme nikdy nechceli. Paradoxne, podľa zákona, ktorý sme si zrušili, vznikla legislatíva v Česku, Poľsku či Rusku, kde majú integrovaný spôsob ochrany dodnes a neplánujú ho zmeniť.

Chodí do Tatier čoraz viac návštevníkov, ktorí vytvárajú dopyt po tomto dobudovávaní?

Je to zložitejšie. Musíme rozdeľovať typy ľudí, ktorí sem chodia. V Tatrách funguje už dlhé roky obrovská sezónnosť. Od polovice mája tu chodia školské výlety, v polovici júna sa otvoria turistické chodníky. Horolezci chodia celý rok. No Tatry začínajú navštevovať aj ľudia, ktorí o nich nemajú vôbec záujem. Lákajú ich kultúrne či športové podujatia. Počas letných mesiacov je nával ľudí v posledných rokoch obrovský. Vo vysokohorskom prostredí sa podľa štatistík nachádza v jeden slnečný deň aj 20-tisíc ľudí, z toho napríklad na Popradskom plese 5000 a pri výstupe na Rysy stoja turisti v rade. To je už návštevnosť, ktorá sa približuje 80-tym rokom, kedy sa zatvorili niektoré chodníky a začalo sa uvažovať o regulácii.

Únosnosť terénu má svoje limity, ale ani odborníci sa dnes nevedia ohľadom tohto fenoménu vo svojich názoroch zjednotiť. A ak hovoríme o dopyte po dobudovaní ubytovania a ďalších služieb, nemyslím si, že to skutoční turisti podporujú. Cez deň sú síce parkoviská plné, ale väčšina turistov večer odíde. Uprednostnia totiž ubytovanie v podhorí, keďže tam sú ceny omnoho nižšie a ľudia majú navyše väčšie možnosti sa kultúrne a spoločensky vyžiť. V TANAPe si chcú užiť predovšetkým prírodu.

A tak je to správne. 

To Las Vegas, ktoré sa tu niektorí snažia vytvoriť, potrebujeme. Už dávno malo stáť od Spišskej Belej po Liptovský Mikuláš. Alebo až po Ružomberok. Tam je na to priestor, tam môžu byť na každom piatom kilometri tenisové kurty, golfové ihriská, kasína či zábavné parky a wellness areály. TANAP je príliš malý. A predovšetkým má hodnotu len vtedy, keď ostane čo najviac neporušený.

Tu však funguje módny trend, že čím vyššie je hotel postavený, tým lepšie. Čoskoro si zastaviame možno aj Kriváň. Veľká väčšina ľudí však nemá záujem o luxusné hotely, ale o prírodné prostredie. Tak si ho nezmenšujme budovami, cestami, parkoviskami, čističkami a všakovakými umelými atraktivitami, ale ubytujme hostí mimo národného parku. A tam im ponúknime všetko, čo chcú. Hodnotu máme v prírodnom prostredí, ktoré je absolútne jedinečné, nie v meste duchov, ktoré sa tu vďaka apartmánovým hotelom začína vytvárať. „Dobudovávanie Tatier“ je podľa mňa samozničujúci proces pre cestovný ruch v tomto prostredí.

V Tatrách sa najviac budujú apartmánové domy, niečo, čo je vo svete dávno prežité. Akoby sme nasledovali niečo, čo už každý vie, že to netreba, ale ešte stále sa týmto smerom ide.

Pod Las Vegas máte na mysli aj rôzne kultúrne podujatia, ktoré sa v Tatrách organizujú?

Las Vegas som to pomenoval vtedy, keď som sa dozvedel, že na Štrbskom Plese má vyrásť veľké kasíno. No ale áno. Kultúrne a nevhodné športové aktivity tu vôbec nepatria. Za nimi prichádzajú do Tatier ľudia, ktorí s prírodou TANAPu nemajú nič spoločné. Urobia si maximálne prechádzku okolo Štrbského plesa, v stánku si niečo kúpia, ak sa dostanú na rad, a idú na svoje podujatie. Takýmto obyčajne prekáža, ak niekde chýba asfaltový chodník, lebo nemajú vhodnú obuv, alebo že nie je kde zaparkovať a bufety sú preplnené. A vyčítajú organizátorom, že akciu nezvládli. Nechodia tu kvôli Tatrám ani kvôli prírode.

Čo sa najviac v Tatrách buduje?

Všetko možné. Často tiež apartmánové domy, ktoré sú vo svete už dávno prežité. Akoby sme nasledovali niečo, čo už každý vie, že to netreba, ale ešte stále sa týmto smerom ide. Developeri lákajú na prírodné prostredie a na fakt, že zainvestovať do nehnuteľnosti vo Vysokých Tatrách je to najlepšie, čo majetní ľudia môžu urobiť. Bývať tu ale nie je vôbec slasť. V Tatrách do písmena platí list obyvateľa Floridy, ktorý sa presťahoval do Kanady. Koloval po internete. Písal v ňom: Sú tu len dve ročné obdobia – zima a krutá zima. (smiech)  Bývať v Tatrách znamená kúriť 11 mesiacov v roku a zamestnať sa v niekde hotelierstve, pri lanovke či v službách. V apartmánových domoch však samozrejme ľudia celoročne nebývajú, je tam len umŕtvený majetok, tá údajne dobrá, no predražená investícia.

Pôvodný les tvorí len dve percentá Tatier

Vedú sa nekonečné diskusie o tom, ako k lesom pristupovať. Kde hospodáriť a zalesňovať a kde je najlepšie všetko nechať na prírodu? 

V prvom rade nemôžeme prostredie paušalizovať. Je veľmi zložité určiť, akým spôsobom sa má hospodáriť v tom ktorom území. TANAP je v lesníckej praxi rozdelený na množstvo drobných plôch, ktoré sú odlišné a majú úplne iné podmienky na samotný rast stromov. Tieto plošné jednotky sú takzvané lesné porasty. Keď v roku 1949 vznikol TANAP, geológovia, botanici, zoológovia a ďalší odborníci sa škrabali po hlave, ako začať. Vo svete sa dalo trochu inšpirovať, ale pravidlá sa nedali odpozerať, pretože každý národný park má úplne iné podmienky. Pred druhou svetovou vojnou boli v Tatrách tisíce hektárov odlesneného územia, ktoré boli obyčajne pasienkami pre dobytok. Kvôli pastve boli dokonca vypaľované veľké plochy kosodreviny. V lese sa hospodárilo za jediným účelom – zarobiť na dreve. Bol to vtedajší spôsob života.

A potom naraz niekto prišiel s osvietenou myšlienkou – vytvoriť na tomto území národný park. Ako ale naložiť s prevzatými monokultúrami, ktoré majú vek sto, dvesto rokov?, uvažovali tvorcovia. Nakoniec sa veľmi múdro rozhodli pretvoriť monokultúry postupne v priebehu rastu stromu, čiže počas zhruba sto rokov, na les čo najpodobnejší  pôvodnému tatranskému lesu. Neničiť ho zbytočne, aj keď je nepôvodný a pestovaný za účelom zisku. Je lepšie mať dospelý les, ako ho nemať. Pastierov ale nevyhnali tvorcovia z parku len tak. Zakladali sa roľnícke družstvá, museli im nájsť náhradné pastviská.

Aké percento lesa je teda dnes pôvodného?

Ak teda dnes niekto hovorí o zachovanej Tichej a Kôprovej doline, tak to, čo nie je vyschnuté, je umelo zasadené. A táto flóra patrí medzi najvzácnejšie v Tatrách.

Odborníci už dávno stanovili, že sú to dve percentá územia celých Tatier. Všetko ostatné je zalesnené rukou človeka, samozrejme s veľkým prispením samotnej prírody, čiže prirodzeného zmladenia.  Po vzniku TANAPu sme mali vypracovaný dlhodobý harmonogram pôdoochranného zalesňovania, čiže zalesňovania niekdajších pastvísk. Ak teda dnes niekto hovorí o zachovanej Tichej a Kôprovej doline, že práve tieto patria medzi najvzácnejšie v Tatrách, tak to je vlastne pochvala lesníkov, ktorí museli doliny takmer celé doslova vzkriesiť z popola. My sme radi, že nás niekto takto ohodnocuje a že sme vypestovali kvalitné, prírode blízke lesy. Národný park si vytvoril a prevádzkuje človek, to nie je dielo prírody. Dielo prírody je to, čo sa tu udialo tri milióny rokov dozadu. Posledných desaťtisíc rokov tu kraľuje človek a aj ďalej kraľovať bude. Tomu nik nezabráni. Vždy je teda len na ňom, ako sa rozhodne s územím naložiť.

Ako sa má správne v lese hospodáriť?

Hospodársky les pestovaný kvôli drevnej hmote dorastá priemerne 100 rokov. Ak teda máme sto hektárov a každý rok vyrúbeme jeden hektár, tak je to perpetuum mobile v získavaní jediného obnoviteľného druhu energie a nenahraditeľnej suroviny. O sto rokov sa teda vrátime presne na tú istú plochu, ktorá medzitým dorastie. Tam sa musí hospodáriť prísne ekonomicky, pretože takýto les musí vyjsť na náklady. Ak hovoríme o ochrannom lese, ktorý je v národných parkoch, tam nie je priorita v pestovaní drevnej hmoty, ekonomicky to ale zákonite nevychádza.  Ak to necháme úplne na prírodu, ona si to ale tiež zalesní. Akurát to bude trvať nepomerne dlhšie obdobie, ako keby napomáhal človek a les bude iný, než sme boli za svojho života zvyknutí.

Je teda lepšie, ak prírode pomôžete, ako keď ju necháte rásť bez zásahu?

Nie som zástanca absolútnej bezzásahovosti. Má to priveľa negatív. Žijeme v kultúrnej krajine, nie v pralese. V TANAPe máme tretí, štvrtý a piaty stupeň ochrany prírody. V trojke a štvorke zatiaľ hospodárime. Čiže po vetrovej a lykožrútovej kalamite sme stromy spracovali, odviezli a zhruba na 50 percent pomohli prírode zalesniť. Dnes tam máme už nový les, ktorý je priechodný a v ktorom fungujú všetky biologické procesy.

V piatom stupni ochrany máme momentálne naváľané stromy do výšky štyroch metrov, ktoré postupne uľahnú. Ich výhoda je jediná – vznik väčšej humusovej vrstvy na miestach kamenného vysokohorského prostredia. Následné drevinové zloženie však bude také, aké si príroda sama vyberie. Predovšetkým podľa toho, kde má k dispozícii aké materské dreviny. A tiež podmienky na rast. Ak sú tam teda dnes smreky, aj neskôr to bude práve smrek, ktorý tu bude dominantný.

Veterná smršť našla v Tatrách najkrajší les od príchodu človeka

Zažili ste v Tatrách aj veternú kalamitu v roku 2004. Ako si na to spomínate?

Áno, rýchlosť vetra bola vtedy taká silná, že vytrhalo aj orgovánové kríky. Dokonca mi na dvore z koreňov vyvrátilo limbu. Listnaté stromy bez listov, vŕby aj osiky ležali pri domoch. Kalamity máme v Tatrách každý rok. Vetrové alebo snehové. Sú súčasťou každého lesa. Môžu byť veľké aj malé a raz za sto rokov príde kalamita, aká tu bola v roku 2004. Presne taká istá zasiahla Tatry v roku 1915. Ale vtedy tu nemala čo vyváľať, lesa bolo podstatne menej. Pred 15 rokmi bol však v Tatrách najkrajší les možno od príchodu človeka. Na Štrbskom Plese padla pri kalamite takmer polovica dospelých stromov a to, čo zostalo stáť, následne zožral kvôli vyhláseniu bezzásahovosti lykožrút.

Lykožrút smrekový je jediný, ktorý sa dokáže rozmnožiť do kalamitných rozmerov a ničí všetko. Vo Vysokých Tatrách sa už nedá zastaviť, už pomaly dokončil to, čo začal.

To bola druhá kalamita. Aká je dnes situácia s lykožrútom v Tatrách?

Lykožrútov je viac druhov. Lykožrút smrekový je jediný, ktorý sa dokáže rozmnožiť do kalamitných rozmerov. Keď mu to človek dovolí. A potom ničí všetko. Vo Vysokých Tatrách sa už nedá zastaviť, pomaly dokončil to, čo začal. Na južnej strane Tatier už dnes nemáme dospelý les – buď máme suchý alebo mladiny. Lykožrút si totiž vyberá vyše 50-ročné stromy, keďže pod kôrou mladých nemá podmienky na rozmnožovanie. A vzniká začarovaný kruh – čím máme menej dospelého lesa, tým sa mikroklíma otepľuje a to lykožrútom nahráva. Takže už nemáme v Tatrách ročne jednu generáciu lykožrútov, ale dve aj tri. Z jednej samičky je nejakých 20 nových, šíria sa neskutočne rýchlo. Teraz lykožrút ukazuje svoju silu na Orave, či v Západných Tatrách.

Ako sa dá proti lykožrútovi účinne bojovať?

Jediný spôsob, ktorý funguje, je zastaviť takúto kalamitu hneď na začiatku. Nedovoliť lykožrútovi rozmnožiť sa. Vedela to už Mária Terézia. Strom je nutné zavčasu vyrúbať a odkôrniť, drevo už následne nie je pre rozmnožovanie dôležité. Možno ho potom nechať ležať na mieste, ak sa ho neoplatí vyviesť.

Po veternej kalamite, kedy sa objavovali prvé nelogické názory, čo robiť so spadnutou drevinou, som začal robiť filmy. Chcel som ľuďom vysvetliť, o čo prichádzajú.

V prípade, že sa toto neudeje dostatočne skoro, človek bojuje s lykožrútom veľmi ťažko. Volá sa to zdravotný výber, teda udržiavanie lesa v dobrej zdravotnej kondícii. Ako u človeka. Je to podobné.  Za socializmu sa robili v lese pravidelné kontroly, počas ktorých sa veľmi vážne dohliadalo na zdravotný stav lesa. Ak kontrolóri našli v lese jeden napadnutý strom, lesník bol na prepustenie. Bol to veľmi vážny trest, pretože následne musel opustiť aj služobnú horáreň.

Keď prišiel rok 2002, zrazu tomu istému horárovi v tom istom lese prišli povedať, že strom, hoc aj s lykožrútom, vypíliť nesmie. Zo začiatku sme si mysleli, že je to vtip. Samozrejme, že sme protestovali, že takáto zmena nie je dobrá, ale nik nás nepočúval. A vypočutí nie sme dosiaľ.  Aj preto som po veternej kalamite, kedy sa objavovali prvé nelogické názory, čo robiť so spadnutou drevinou, začal robiť filmy. Chcel som ľuďom vysvetliť, o čo prichádzajú. Prvý film o kalamite vznikol na prelome rokov 2004 a 2005 a volá sa Tatranský les na križovatke. Postupne potom pribúdali ďalšie.

V Tatrách nájdeme zaujímavosti, aké nikde inde na Slovensku nie sú. Pred vyše 30 rokmi napríklad na Štrbskom plese odborníci neočakávane objavili rybu sih maréna. Mohli jej byť stovky. Dnes už vyhynula. Prečo?

Snažili sme sa jej pomôcť desať rokov a aj tak sa nám ju nepodarilo zachrániť. Pokúšali sme sa urobiť umelý odchov, chytali ostrieže, plotice a sčasti aj šťuky, aby sme jej vytvorili priestor na prirodzené fungovanie v jazere. Nestačilo to. Už v roku 1986 zistili odborníci zrýchlenú eutrofizáciu jazera a napísali, že prostredie Štrbského plesa časom nebude vhodné na život akúkoľvek rýb. V roku 2013 jazero zazelenalo, sih vyhynul a uvidíme, kedy ho budú nasledovať ďalšie druhy.

Keď hovoríme o Štrbskom plese, vy pravidelne koordinujete akciu, počas ktorej potápači čistia tatranské plesá. Mení sa vzťah človeka k prírode k lepšiemu?

Vlani 41 dobrovoľných potápačov vybralo na breh 562 kíl odpadu. Pridali sme po prvýkrát aj kameňolom v popradskej Kvetnici, preto množstvo odpadu bolo také vysoké. Zo Štrbského plesa sme vylovili 77 kíl odpadu, okrem množstva plastových pohárikov končili vo vreciach i silonové vlasce, rôzne tyčky či časti plotov, ktoré boli nastavané cez pleso počas pretekov. Každý rok z plies vyberieme stále menej odpadu, po 25 rokoch práce by sa také niečo asi aj patrilo. (smiech) To je len jeden malý dôkaz toho, že vzťah človeka k prírode sa posúva k lepšiemu. Ľudia, ktorí sem chodia kvôli Tatrám, si ich skutočne vážia.

Čo pre vás znamenajú Tatry?

Žiť tu je veľmi ťažké. Na Štrbskom plese je chladno a prší raz toľko, ako v Poprade. Romantika prechádza po pol roku bývania. Ak človek nemá rád kopce so všetkým, čo s nimi súvisí, zbalí sa a do dvoch rokov doslova utečie. Ja som tu vydržal 40 rokov, takže ich mám asi rád. Počas dôchodku ale využijem každú šancu, aby som sa dostal k moru a tú naakumulovanú zimu zase z mojich kostí vyhnal von. (smiech)