Prírodné pohrebníctvo: Keď sa ekológia spojí s úctou k človeku

Prírodné pohrebníctvo: Keď sa ekológia spojí s úctou k človeku

Umelé kvety a vence s farebnými stuhami, kahance či sviečky v plastových obaloch. Nič z toho počas dušičiek na prvom slovenskom prírodnom cintoríne vo Zvolene nenájdete. Namiesto prezdobených hrobov tam môžete v pokoji zapáliť sviečku na vodnej hladine umeleckého diela v blízkom lesíku a pod korunami stromov si zaspomínať na svojich blízkych.

Vďaka inšpirácii a spolupráci Živice s českou neziskovou organizáciou Ke Kořenům, ktorá v Prahe založila prvý prírodný cintorín s názvom Les spomienok, vzniklo  obdobné miesto posledného odpočinku aj na Slovensku. Záhrada spomienok je od roku 2017 súčasťou zvolenského cintorína Zlatý potok. Kamenný náhrobok a žulová platňa alebo kvetinové záhony a korene stromov? Mnohí ľudia si podľa skúseností správkyne Záhrady spomienok a ekologičky Andrey Uherkovej myslia, že prírodný cintorín znamená, že popol sa uloží do zeme a na tom mieste sa následne vysadí strom. Takto to však…

Zobraziť celý článok

Vďaka inšpirácii a spolupráci Živice s českou neziskovou organizáciou Ke Kořenům, ktorá v Prahe založila prvý prírodný cintorín s názvom Les spomienok, vzniklo  obdobné miesto posledného odpočinku aj na Slovensku. Záhrada spomienok je od roku 2017 súčasťou zvolenského cintorína Zlatý potok.

Kamenný náhrobok a žulová platňa alebo kvetinové záhony a korene stromov?

Mnohí ľudia si podľa skúseností správkyne Záhrady spomienok a ekologičky Andrey Uherkovej myslia, že prírodný cintorín znamená, že popol sa uloží do zeme a na tom mieste sa následne vysadí strom. Takto to však vo Zvolene nefunguje – v skutočnosti sa pochováva buď po obvode kvitnúcich trvalkových záhonov, alebo sa popol ukladá vo vzdialenosti 90 centimetrov od seba okolo kruhov z kvitnúcich tráv, ktoré obkolesujú mladé stromy.  Na tieto miesta sa už potom nijaké ďalšie rastliny nevysádzajú.  Mená zosnulých sa nachádzajú na malých kamenných tabuľkách. Nenosia sa sem nerecyklovateľné umelé kvety, ani vence. Hrobové miesto však môžete ozdobiť živými či sušenými kvetmi, ktoré po čase správkyňa cintorína odnesie do kompostu.

Potenciál autentickej a osobnej poslednej rozlúčky

„Veľa ľudí k nám prichádza s tým, že už za sebou majú zlú skúsenosť s konvenčnými pohrebmi v smútočných sieňach či krematóriách,“ vysvetľuje A. Uherková.  Tie bývajú podľa jej slov často chladné a neosobné, pretože na nich rečnia ľudia, ktorí daného človeka vôbec nepoznali. „Ľudia sedia v laviciach a sú zoradení ako v hľadisku v divadle, pozerajú sa na rečníka stojaceho pred nimi, a do tvorby obradu nie sú nijako zatiahnutí,“ poukazuje na zvyčajný priebeh tradičného pohrebu. „Najlepšie sa pritom so zosnulým vedia rozlúčiť tí, ktorí ho poznali a vedia o ňom rozprávať autenticky,“ dodáva. Tím ľudí, ktorý má cintorín na starosti, sa pritom v maximálnej možnej miere usiluje rodinu a blízkych zosnulého do prípravy obradu zapojiť.

Celá táto téma sa inštitucionalizovala a so smrťou nemáme kontakt.  A to, s čím nemáme kontakt, toho sa často bojíme.

Keď A. Uherková začala premýšľať o alternatívnejšej forme pochovávania, jedným z hlavných aspektov pre ňu bola ekológia a dopad budúceho odpadu z cintorínov na životné prostredie. Postupne si však čoraz viac začala všímať aj blahodarné sociálne aspekty, ktoré tento druh pochovávania sprevádzajú. Jeho súčasťou je totiž zachovávanie úcty k človeku, ktoré je v súlade s prírodou.

Sprievodcom rodiny počas prípravy pohrebu je obradník, ktorého úlohou je aj zisťovať čriepky zo života zosnulého, aby dokázal spoznať jeho príbeh a na základe toho vyskladať čo najosobnejšiu rozlúčku. „K zosnulému pristupujeme s úctou, rešpektujeme priania, ktoré mal ohľadom posledných vecí vo svojom živote, ako aj jeho životný príbeh, ktorý sa v obrade môže odrážať,“ vysvetľuje A. Uherková.  Jedna z najdojímavejších posledných rozlúčok, na ktorú si spomína, patrila bývalej baletke. Na jej pohrebe nechýbali piesne z  Carmen, v ktorej tancovala, a na konci zaznel i potlesk, akoby išlo o jej posledné predstavenie.

Priestor pre osobnú rozlúčku „na mieru“

Slováci zatiaľ najčastejšie prídu v tichosti a úzkom rodinnom kruhu obradne uložiť popol svojich blízkych bez väčších smútočných slávností a potenciál prírodného cintorína tak nevyužívajú naplno, priznáva A. Uherková. Odvážnejšie nápady sa však už v plnej miere realizujú na spomínanom pražskom prírodnom cintoríne. Výnimkou nie je ani objednávka cateringu rovno do lesa či podávanie čapovaného piva. Netreba sa obávať čeliť ani ďalším zaužívaným konvenciám: Čo tak obliecť si namiesto čiernych odtieňov odev vo farbe, ktorú mal náš blízky rád? Ako hovorí A. Uherková, spôsobov, ako obrad ozvláštniť a prispôsobiť ho osobnosti konkrétneho človeka, je nekonečne veľa.

Pochováva sa v rozložiteľných urnách z recyklvaného papiera alebo hliny. Foto: archív Záhrady spomienok

„Našou úlohou je oboznamovať ľudí so všetkými možnosťami, ktoré majú, a žiadnu im pritom nevnucovať. Chceme otvoriť priestor, aby sa zamysleli, ako to naozaj chcú, aby to pre nich celé dávalo zmysel, a my ich v tom radi podporíme,“ opisuje. Pozostalí môžu napríklad na stromoch rozvešať pamätné fotografie či zahrať obľúbenú pieseň zosnulého. Možno vás prekvapí, že poslednú rozlúčku je možné uskutočniť dokonca aj mimo cintorína a zákon vás dokonca nijako neobmedzuje ani v tom, kde popol zosnulého uložíte. Môžete si teda vybrať napríklad miesto, kam váš blízky rád chodieval, či také, ktoré by sa mu podľa vás páčilo.

Načerpajme silu z poslednej rozlúčky

Má to teda ďaleko od automatického vypĺňania dotazníkov v pohrebných službách, kde len nadiktujete, čo si na pohrebe želáte, a čo nie. Ako zdôrazňuje A. Uherková, nemalo by to byť tabuľkové, ľudia by si mali nechať si čas a priestor, aby ich rozlúčka v konečnom dôsledku posilnila, niečo si z nej odniesli a mohli pokračovať v živote. „Rozlúčka je súčasťou prechodového rituálu, v ktorom si uvedomíme, že daný človek už nie je medzi nami a potrebujeme sa s tým vyrovnať a uznať všetky pocity, ktoré v sebe máme,“ podotýka a dodáva, že na základe toho, že pozostalí si týmto procesom prejdú spoločne, posilní to ich medziľudské vzťahy, ktoré sa na pohreboch tak či tak ukazujú. „Pokiaľ je rozlúčka urobená dobre, môže pomôcť prejsť zármutkom a byť liečivá.“

Ďalšou prednosťou cintorína uprostred prírody je aj možnosť sledovať čarovný kolobeh striedajúcich sa ročných období. Na premenách prírody môžu tak rodičia svojim deťom vysvetliť i kolobeh ľudského života. Keď vidia opadané lístie, to, ako sa všetko mení a umiera, ale zároveň dáva priestor novému životu, nesmierne dospelým uľahčuje rozhovor na tému konečnosti našich životov. A to takisto prispieva k tomu, aby sme sa so smrťou „spriateľovali“ a nerobili z nej strašiaka. Ako tvrdí A. Uherková, smrť je našou učiteľkou a tajomstvom, ktoré nás presahuje. „Nastavuje zrkadlo našim hodnotám a životnému nastaveniu. Keď sa stretneme so smrteľnosťou, môžeme prehodnotiť svoj život a to, ako chceme prežívať dni,“ dodáva.

Prečo hovoriť o smrti ešte počas života?

K zodpovednému prístupu k smrti, ktorý Živica presadzuje, patrí aj to, že svojim blízkym už počas života naznačíme, kde by sme po smrti chceli spočinúť. Tým ich odľahčíme od vybavovania, ktoré po smrti nevyhnutne nastane, a blízki ocenia najmä to, že nám plnia naše posledné prianie. A kto sú vlastne tí, čo sa rozhodnú nechať sa pochovať v lone prírody? Sú to vo veľkej miere ľudia, ktorých spája láska k prírode – záhradkári, hubári či rybári, no zároveň všetci, ktorí by neradi skončili pod mohutnou kamennou doskou na cintoríne, ale páčilo by sa im prostejšie prírodné prostredie, prezrádza A. Uherková.

Aký nepokorný  postoj máme v súčasnosti k smrti A. Uherková  opisuje takto: „Súčasná spoločnosť je nastavená tak, aby sme boli výkonní, mladí a krásni. Dáva akcent na to, aby sme dosahovali stále viac a viac, a smrť je často vnímaná ako zlyhanie. Keď niekto zomrie, zvykneme používame slovník typu – prehral boj so smrťou – ,akoby išlo o boj, ktorý nemôžeme prehrať.“

Smrť sme, ako hovorí, vyhostili zo svojich životov do nemocníc. Keď niekto zomrie, pohrebná služba rýchlo odvezie jeho telo a stará sa oň, pričom my ani poriadne nevieme, čo sa s ním presne deje. Keby sme mali viac priestoru s mŕtvym telom stráviť istý čas, starať sa oň, dotknúť sa ho, mohol by nastať moment uvedomenia. To všetko sa však postupne vytrácalo a dnes je kultúra smrti podľa jej slov vyprázdnená. „Celá táto téma sa inštitucionalizovala a so smrťou nemáme kontakt.  A to, s čím nemáme kontakt, toho sa často bojíme,“ pripomína.

Pokiaľ je rozlúčka urobená dobre, môže pomôcť prejsť zármutkom a byť liečivá.

Do témy pohrebníctva sa Živica navyše snaží vnášať aj krásu. Na vsypanie popola sa využívajú drevené misy a na pochovávanie rozložiteľné urny od miestnych umelcov vyrobené z hliny alebo papiera, ktoré majú okrem funkčnosti aj pridanú estetickú hodnotu. Priniesť je možné len živé alebo sušené kvety, ktoré sa dajú skompostovať. Sviečky vyrába z včelieho vosku jedna z pozostalých. Nemusia tak používať parafínové sviečky z ropy, ani zbytočné plasty. Spomínanie sa tak nekoncentruje do matérie, ako to často zvykneme robievať.

Ekologické a zelenšie cintoríny

Organizácia Živica aktuálne rokuje s viacerými mestami na Slovensku, ktoré by v budúcnosti tiež chceli prevádzkovať prírodné pohrebiská. Je teda pravdepodobné, že táto téma bude aj u nás čoraz viac rezonovať a možno sa A. Uherková raz dočká aj zrealizovania svojho sna o cintoríne v divočine, kde by sa spájala potreba ochrany prírody s úctivým vzťahom k zosnulým.

Ďalšie plány má Živica aj čo sa týka „ozeleňovania“ už existujúcich cintorínov. Jej členovia navrhujú napríklad na cintoríny umiestňovať úle, zvyšovať množstvo zelene, vysádzať rôzne druhy nektarodajných bylín, ktoré by zvýšili počet opeľovačov a podporovali pestrosť života či zvyšovať množstvo vodných plôch a voliť také povrchy na chodníkoch, ktoré by zadržiavali vodu. Pomáhať chcú tiež s tým, aby na cintorínoch nevznikal zbytočný odpad. Na ekologickejší model však treba myslieť už pri samotnom plánovaní. Obrovské žulové platne majú napríklad totiž dopad na otepľovanie mikroklímy a teplota na nich je skoro taká, ako na rozohriatom asfalte.

Úvodná foto: archív Záhrady spomienok

Nenechajte si ujsť aj